Choď na obsah Choď na menu
 


Malý Ľadový štít (2602 mnm)

31. 8. 2012

Tento októbrový deň nezačal veľmi nádejne. Naše veľké plány z predchádzajúceho večera -ovplyvnené presnou dávkou KBŠ-kazili v priebehu výstupu na Térinku hustnúce mraky, ktoré neskôr klesli až na úroveň chaty.

dsc_0260.jpg

 

Moje ambiciózne tempo hore Malou studenou sa zdalo byť zbytočné. Na Térke sme boli včas, no dohľadnosť za oknami likvidovala nádej na ďalšie pokračovanie. Tak sme s Dušanom a Ľudkou dali dobrú cesnačku, čaj s horcom a ako dezert horalku z vlastných zásob...O chvíľu sa dorútil zadýchaný  Jano, ako prvý z pomalšej skupiny našej partie. 

 Nikto z nás na ďalšiu cestu hore nepomyslel, každému bolo nad slnko jasné-ide sa späť. Ja som s tým bol  v podstate zmierený tiež...Lenže ani sám neviem čo mi to vtedy napadlo, rozhodol som sa pokračovať ďalej aspoň po rázcestie pod Sedielkom. Tak som sa s našou skupinou pekne rozlúčil a vybral som sa do hmly. Spočiatku sa mi cesta javila pomerne nebezpečná, lebo dohľadnosť sa podľa môjho odhadu pohybovala v hodnotách okolo desať metrov. Chodník v tomto úseku dobre poznám, tak som pomaly, opatrne šliapal a šliapal...Zdalo sa mi, že mrak s pribúdajcou výškou redne. Zrazu som nad sebou spozoroval kúsok modrého neba a po chvíli sa cez chuchvalce oblaku začali predierať lúče ostrého jesenného slnka. Inštinktívne som predpokladal inverziu...Pridal som do kroku a dychtivo čakal na vynorenie. Na rázcestí som bez váhania zabočil smerom k Sedielku. Na úrovni Modrého plesa som sa ocitol v neskutočne krásnej situácii. Hladina výraznej inverzie spôsobila ostré ohraničenie vrchnej základne oblačnosti. Teplo, bezvetrie, nekonečná dohľadnosť a panoramatický výhľad na okolité končiare  v kombinácii s vyplavenými endorfínmi v mojom krvnom riečišti  mi zabezpečili euforické pocity, ktoré môže človek zažiť len na horách.

Tak som fotil 360 stupňov dookola, hore, dolu a cestou hore na Sedielko som si takmer celkom vybil batériu.

Do Sedielka som vystúpil pomerne neskoro. K môjmu počudovaniu som tam nakoniec nebol sám. Javorová dolina mala totiž úplne odlišné počasie. Trošku pofukoval vetrík a po oblačnosti ani stopa. Práve z tohto smeru sa tu vyskytla hŕstka vysokoškolákov  z Javoriny, ktorí študujú krásny obor-Ochranca prírody...

V Sedielku som trochu relaxoval a pri pohľade na môj pôvodný cieľ-Malý Ľadový štít- som zbadal akýchsi ďaľších turistov v prilbách. Evidentne schádzali z Malého Ľadového. Viac mi nebolo treba. Nadopovaný dobrými hormónmi a tou krásou okolo som nevnímal čas a bezhlavo  vyrazil hore. To zvládnem, to určite zvládnem! Mrmlal som si popod nos. Miestami po štyroch, s pár odreninami na kolenách a lakťoch som sa najkratšou cestou vyšvihol hore... Pri občasných pohľadoch späť som pozoroval zmenšujúcu sa Širokú vežu a Prostrednéhý hrebeň. Hore bolo fantasticky. Skaly boli pokryté snehom. Úžasná dohľadnosť a pohľad na panorámu tatranských končiarov nasvietených skvelým jesenným slnkom. Turistická nirvána, ktorú som si jedinečne užil. Po podrobnom štúdiu skladby masívu Ľadových štítov som pochopil že na hlavný Ľadový štít je možné bez komplikácií vyliezť len z druhej strany. Ľadové štíty od seba delí kostrbatá Ľadová štrbina. Pri pohľade na hodinky mi bolo jasné, že som výstup časovo poddimenzoval. Dolu som sa potom rútil nepohodlne rýchlo čo následne odniesli moje chátrajúce kolenné kĺby. Do tmy som sa ponoril kdesi na Zamke. Cestou dolu mi na myseľ chodili anglické prídavné mená: amazing, splended, beautiful, georgious, fantastic, wonderful, unique, impressive, brilliant...but definitely unforgetable.         

 

 

 

 



 


 

Náhľad fotografií zo zložky Malý Ľadový štít