Choď na obsah Choď na menu
 


Baranie Rohy až na druhý pokus...

Baranie Rohy (2526 m.n.m.) ma zaujali, keď sme pred mnohými rokmi, raz v zime, sedeli pri čaji na Térinke s mojim synom Martinom. Chata bola v mraku. Zrazu sa otvorili dvere a do miestnosti s hrmotom, s mačkami v rukách, vkráčal turista. Opadávali z neho kúsky snehu a ľadu a asi päť minút sa odstrojoval. Po chvíli si čosi objednal a prisadol si k nám. V krátkej debate nám prezradil že prišiel z Brnčálky cez Baranie sedlo. Pozerali sme pri tom spolu do mapy, kde nám ukázal starý neznačený chodník a poznamenal, že zo sedla je pomerne jednoducho dostupný vrchol Baraních rohov. Od vtedy som mal tento výstup naplánovaný, no akosi som nenachádzal odvahu či dispozíciu a čakal som na vhodného spoločníka. Tento október (2011) som sa definitívne rozhodol na Baranie rohy zaútočiť. Hneď v prvý deň nášho každoročného pobytu v Tatrách som na výstup navnadil Stana a Boba. Nádherné počasie babieho leta nám dodávalo odvahu a plní sily sme vybehli na Térinku. Sem sme sa dostali trochu neskoro, napriek tomu sme sa smerom k sedlu vydali. Ja som bol vybavený novou GPS navigáciou a starý chodník smerom k sedlu sme trafili bez problémov. Chodníček je v spodnej časti dobre zreteľný a šliape sa po ňom výborne. Po dlhom lete a intenzívnej práci v našom sedavom zamestnaní sme boli trochu dýchavičný, no nadmorská výška pomerne rýchlo pribúdala. Pohľad dozadu smerom na Spišské plesá do Malej studenej doliny je úžasný. Po ľavej strane majestátny hrebeň Ľadových štítov, priamo pred nami, respektíve nad nami Spišský štít. Vo vrchnej časti prechádza chodník do suťoviska a stúpa čoraz strmšie. Srdce bi bilo 170 úderov za minútu, Stanovi som sotva stačil. V hornej časti sme sa chvíľami štverali takmer po štyroch. Do sedla sme dorazili o 15,30 a Stano lakonicky skonštatoval že je neskoro a na dnes stačilo. Rohy tu vraj budú i na budúci rok a potom i ten ďalší atd...Môj smútok a rozčarovanie tlmili nádherné pohľady na druhú stranu. Pozorovali sme baranie-rohy.jpgBrnčálku, nádherne nasvietený Čierny a Kolový štít, Jahňací štít a časť Belianskych Tatier. Rutinne sme čosi sme pofotili, zjedli bagetu, tatranky a dali sa na zostup. Bob bol opatrnejší, čakal nás asi v polovici cesty a spolu sme zostúpili dolu k Téryho chate...

                Ďalší deň som nič nenechal náhode. Bol som pevne rozhodnutý-presne ako chlapi z pesničky od Greenhornov-zdolať nie Matterhorn, ale Baranie rohy. Vyrazil som včas, tentokrát sám ako prst. Počasie dobré, no vrcholy štítov sa z Malej studenej javili zahalené v mraku. Hop na Térinku, potom odskúšaný chodníček a bol som v opäť v Baraniom sedle. Ako som stúpal, základňa mrakov sa postupne dvíhala. Cestou hore ma dobehol od pohľadu zdatný turista. Pýtal sa ma: “Na rohy?” Ja že hej a či nevie poradiť. “Bol som hore len raz na zimnom výstupe. Začiatok trochu kostrbatý, ale ďalej sa to otvorí a je to fajn.” odvetil. Nad seldom je fakt skala, kde som trochu laboroval. Obliezol som ju zo západu a ono sa to skutočne krásne otvorilo. Tak som fotil a žasol nad tou krásou a bolo mi ľúto že som tam bol sám. Po obrovskej šikmej, lišajníkom obrastenej kamennej ploche som pomaly liezol na dvojvrchol popod rohy. Nádherné pohľady do oboch strán. Na východ Čierny, Kolový, Jahňací štít, pod strmým hrebeňom Brnčálka so Zeleným plesom, v pozadí Belianky. Na západ panorama Tatier a trochu vpravo majestátne Ľadové štíty. Dobre je samozrejme vidno i Pyšný, Lomniský a Kežmarský štít. Až hore človek pochopí, prečo má tento kopec v názve rohy. Dvojvrchol na samom vrchu totiž pripomína vikingské rohy…Ďalší triumf do zbierky, pocit šťastia na duši a mohol som rovnakou cestou dolu…       

 

Náhľad fotografií zo zložky Baranie rohy

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.