Choď na obsah Choď na menu
 


Môj prvý Fatraglajd

Prvý súťažný deň Fatraglajdu som žiaľ, kvôli preberaniu môjho DeGe800 zo servisu v Prievidzi nestihol. Vetroň absolvoval rozsiahlu opravu a zásadnú obmenu prístrojov. Musím konštatovať, že Aerospool vykonal perfektný džob (prístroje som si inštaloval sám). Bolo potrebné urobiť zálet a premiestnenie lietadla do Martina. Na to som využil prevlek a otec s Majkou do Martina previezli transportný voz.

img_1949.jpg

Po pristátí na kvitnúcimi púpavami nažlto vyzdobenej dráhe som v duši ucítil akýsi zvláštny ukľudňujúci pocit. Uvedomil som si čaro miestneho letiska, perfektne posadeného do Turieckej doliny. Okolité Fatry vytvárajú nádhernú scenériu. Pozorujúc situáciu letiska, premýšľal som o  možných problémoch pri doklzoch z jednotlivých smerov. Využil som večerné fotografické slnko pod uhlom a hneď som si moju mašinku s pekným pozadím odfotil. Tibor Frátrik ma pri prvom stretnutí privítal slovami: Poki, 17 rokov sme na teba čakali! Konečne si tu! Prvý ročník Fatraglajdu sa totiž uskutočnil v roku 2000, ja som sa dostavil až v roku 2017.

Z technických dôvodov, hlavne kvôli nedováženým krídlam po oprave, som sa rozhodol súťažiť s 15 metrovým rozpätím. Toto som neskôr, počas pretekov viackrát oľutoval. Nadôvažok, írečitý Braník raz sarkasticky poznamenal, že keď sa so mnou stretne v stupáku príde mu, ako by krúžil s lešením!!! DG800 bola primárne konštruovaná na 18 metrov. Takto lieta oveľa príjemnejšie, nehľadiac na kĺzavosť pri dlhých preskokoch alebo záverečných doklzoch. A ako osemnástka vyzerá fantasticky, zvlášť za letu.

Prvý môj letový deň bola oficiálna úloha zrušená. Fúkal čerstvý vietor a väčšina pilotov sa rozhodla pre miestne lietanie.  Za krivánskou Fatrou sa v priebehu dňa vytvorila skvelá vlna. Naviazať bolo možné i z termiky. Lietal som do výšky cca 2600 metrov. Miestami sa oblačnosť zhusťovala a pod traverzujúcimi vetroňmi sa uzatvárala. Nechal som sa sfúknuť hlbšie do závetria, našiel si dieru a klesol pod vrstvu znovu do termiky. Takto som sa pomaly zoznamoval s miestnymi podmienkami, novým navigačným počítačom a rádiostanicou.

Absolvovali sme päť nádherných súťažných úloh. Krásne sa mi letelo po Nízkych Tatrách na otočný bod Chopok. Bolo celkom rébusom, ako sa dostať do 500 metrového kruhu. Chopok bol totiž zahalený v oblaku. Na západnom návetrí mraku sa mi nakoniec podarilo vysvahovať nad jeho úroveň, počkal som si na dieru a hneď po otočení som šmýkal po južných svahoch, pozdĺž kopcov smerom na západ. Doklz z tohto cik-cak letu bol nakoniec od Kvačianskeho Mlynu. Zaujímavo-oportunisticky, na návetrí a osvietenej strane  Chočského svahu, využívajúc svahotermiku, som sa pomerne neskoro popoludní prebojoval na tento posledný otočák. Let domov bol podstatne jednoduchší, počasie sa znovu nadýchlo...Milujem lietanie blízko kopcov pozdĺž hrebeňa.

Iný deň sme posledné rameno leteli až k Solisku. Dohľadnosť v snehových prehánkach bola mizerná. Na úpätí Roháčov, potom ďalej kdesi nad Kôprovou a Tichou dolinou som mal veľmi malú dušičku. Jediné čo ma upokojovalo, bola prítomnosť iných vetroňov.  Ako spod záclony sa mi chvíľami ukazoval majestátny, impozantný Kriváň. Na tomto lete som konečne pochopil štruktúru popradských priestorov a dostal chuť lietať na južných svahoch Vysokých Tatier.

Na súťaži lietali i zahraniční plachtári, väčšinou zo severských krajín. Záverečný ceremoniál mal jeden veľmi milý moment. Miestni chlapci nechali fínskemu pilotovi, bývalému stíhačovi Migu 21, vyrobiť plastový model lietadla i s presným označením a kamuflážou, na ktorom v armáde slúžil. Pri vyhlasovaní výsledkov mu ho k diplomu darovali. „Yes, yes! I flew exactly on this! I served on this one!“ Fínovi i slzy tiekli po tvári! Veľmi podarené, chlapci!

 

Na konci tohtoročného Fatraglajdu sa odohrala jedna bizarná záležitosť. Pilot z Trenčína, v pomerne komplikovanom počasí, na svojej DG300 neplánovane pristál na hrebeni Veľkej Lúky. Neďaleko, severne od antény vysielača. Pravdepodobne sa snažil nad hrebeňom nájsť nejaké stúpanie a v zápale boja klesol tak nízko, že nebolo možné z plochého chrbta hrebeňa uniknúť...Pristál na hrboľatú lúku, našťastie chlap bez zranenia a klzák v poriadku. Snáď len drobné poškodenie podvozku. Vetroň na kopci prenocoval. Na ďalší deň kolegiálni plachtári obetovali letový deň a pekne postupne, ako mravce, poznášali časti vetroňa ku komunikácii kde čakal transportný voz. Klobúk dolu, medzi plachtármi spolupatričnosť a sociálna inteligencia na najvyššej úrovni.

Fatraglajd mával prívlastok  „Mountain Hero“. Náš pilot z Trenčína sa ho možno týmto spôsobom snažil vybojovať.

Na pretekoch krásne zalietal Vilko, tradične Braník a prekvapujúco Jožo z Nitry na veľmi peknej 18 metrovej eLeS osme. Napriek tomu, že počasie spočiatku vôbec nevyzeralo sľubne, sme si krásne zalietali. Výborné zážitky, vitálne jarné plachtenie na menšej ale už tradičnej a dobre zavedenej súťaži. Prvé májové dni si odteraz pravdepodobne rezervujem na Fatragajd.

Resumé: nádherné a dobre situované letisko, úžasné okolie, hlavne orografia. Dobrá organizácia s optimálne navrhnutými letovými úlohami. Krátka ale výstižná súťaž. Nadšenie pretekárov. Hodnotenie na výbornú!

P.S. Chcem sa poďakovať otcovi, ktorý mi nezištne z Bratislavy vlakom priviezol zabudnutý logger...

   

 

 

 

Náhľad fotografií zo zložky Fatraglide 2017